Bože, ešte teraz sa trasiem. Neviem, či to po sebe vôbec prečítam. Skoro dva týždne som nebol v noci vonku. Presnejšie trinásť nocí. Bral som tabletky na spanie. Chcel som aby ma oblbli a unavili, a aby ma udržali doma. Ale toto nie je riešenie. Spánok aj tak prichádzal neskoro, a bol trhaný a nepokojný. Ráno som bol unavený rovnako ako predtým. Zahodil som ich. Nemá to zmysel. Pilulky môj problém nevyriešia. Ale skúsil som aj niečo iné. Poslal som list psychológovi. Možno sa s ním stretnem, ešte som sa nerozhodol. Možno mi pomôže.
Túto noc som to chcel zvládnuť aj bez liekov. Spať som nemohol, tak som skúšal pozerať televízor a potom čítať knihu. Nebolo to nič platné. Vydržal som do polnoci. Potom som musel ísť. Dnes to bolo oveľa naliehavejšie ako inokedy. Ťahalo ma to, cítil som že dnes nebudem len pozorovateľom. Vedel som, že do dnešného príbehu sa zapojím. Nerobím to často, a nerobím to rád. Možno práve preto som sa tak zdráhal, ale neodolal som. Musel som ísť.
Obliekol som si svoju mikinu s kapucňou: Stiahol ju hlboko do tváre, a šiel som v ústrety noci. Zakrádal som sa takmer prázdnym mestom, a hľadal som obsadenie do dnešnej story. Videl som barmana, ako vyhodil opitého a dotieravého zákazníka. Nadával a hrešil, kopol do smetiaka, ale nič viac sa neodvážil. Tackavým krokom sa pobral domov, či možno do ďalšieho baru. Ale na dnes to nebol môj človek. Jeho príbeh ma možno ešte len čaká.
Počul som sanitku. Preletela okolo so zapnutými majákmi, a po pár sekundách mi zmizla z dohľadu. Zvuk sirény som počul ešte pár minút. Možno zastala o pár ulíc ďalej. Ale nešiel som za zvukom. Intuícia mi vravela niečo iné.
Potom som stretol dievča, čo sa predávalo. Bola sama. Žiadny pastier ovečiek na blízku. Alebo sedel niekde v aute a čakal len na pípnutie mobilu. Zbadala ma, a to som si myslel aký viem byť nenápadný. Že vraj mi ukáže, čo som ešte nevidel. A navyše so zľavou. Hmm. Možno by som jej zaplatil. Ale dosť pochybujem,. že by mi dala to čo chcem. Pravdu. Preto sa nikoho na jeho príbeh nepýtam. Preto si ho radšej odpozorujem, a opíšem mojimi očami. Možno by mi za tridsaťtri eur či strieborných porozprávala nejaký smutný príbeh o tom, ako ju otčim zneužíval. Alebo ako skončila v zlej partii, a dostala sa k drogám. A možno je to len obyčajná baba, ktorá si chce prilepšiť, alebo si kúpiť auto. Alebo to má jednoducho rada, a ak jej za to niekto ešte aj zaplatí, nemá nič proti. Iba som pokrútil hlavou, akože nemám záujem, a zdekoval som sa. Dosť na tom, že ma videla, nemusí ešte aj počuť môj hlas.
Šiel som do parku, a potom som ich zbadal. Dvojicu mojich protagonistov. Jeho a ju. Kráčali po chodníku. Potichučky som našľapoval po tráve a sledoval ich. Jej ruka bola ne jeho chrbte. Jeho na jej zadku. Uvedomil som si, že dnes som ich už videl. Boli v tom bare. Sedeli pri okne, a hoci som ich nepočul, videl som ako sa smeje na jeho vtipoch. Aj teraz sa smiala. Niečo jej šepkal do ucha. A ona sa len smiala.
„Nie, to určite nie.“ Povedala mu a smiala sa. A on sa smial s ňou. Potom zastavili, a on si ju privinul k sebe. Pobozkal ju. Dlho a vášnivo. Hrabala sa mu vo vlasoch, a on ju objímal okolo pása. Potom chcel ruku vsunúť do jej tesných rifiel, ale nedarilo sa mu to. Chcel jej ich rozopnúť, ale ona mu odťahovala ruku. A cez bozky len šepla, „nie zatiaľ to zostane takto“.
Počul som všetko. Bol som skrytý za krom pri lavičke. Videl som , ale nebol som videný. Bozkávali sa ďalej, a on sa pokúsil dostať ruku k jej podprsenke. Nechcela mu dovoliť ani to, ale nakoniec sa mu to podarilo. Povzbudený úspechom, skúšal to znovu aj dole.
„Hovorím, že nie.“ Povedala už trocha ráznejšie.
„Drž hubu. Urobíš to, čo budem od teba chcieť!“ Rozkazoval.
„Tak to by stačilo. Odchádzam.“ Povedal mu naštvane, a otočila sa.
Surovo ju zdrapol za ruku, a pritiahol k sebe.
„Sa preber malá. Neinvestoval som do teba prachy a celý večer len pre to, že si celkom pekná. Budeš si to musieť odmakať zlato.“
„Ak sa ti jedná o tých pár drinkov, kľudne ti ich zaplatím. Ale ja som ti nič nesľubovala.“ Odvrkla mu bojovne.
„Pozri kočka, rob čo ti kážem, a obaja si to môžeme užiť.“ Skúšal to ešte po dobrom. Dievča začalo tušiť, že dnešná noc sa pre ňu nemusí skončiť moc dobre.
„Zdal si sa mi celkom sympatický, tak si to teraz nepokaz. Neunáhlime to. Zavoláme si a stretneme sa. Veď ja nehovorím, že to nechcem. Len nie hneď teraz.“
Chalan sa začal rehotať. „Boha, čo si myslíš? Že si ťa chcem zobrať? Ja ti serem na tvoj mobil. Najprv ma rozblázniš, a potom si myslíš že pôjdeš domov kľudne spinkať?!“ Vysmieval sa dievčaťu, ktorému začínali tiecť slzy.
„Dobre prepáč. Možno si to zle pochopil. Zaplatím ti tie drinky. Stretnúť sa už nemusíme, a ja si teraz zavolám taxík. Ok ?“ Teraz už mala v hlase niečo iné. Žiadny odboj a protest. Bol to strach.
„Nikam nepôjdeš. A rozopni si tie gate, lebo ich na tebe roztrhám.“
Dievča pochopilo, že je zle, otočilo sa a chcelo utiecť. Ale nemala šancu. Dobehol ju a zdrapil. Roztrhol jej blúzku, a divoko je ohmatával. Už to nebolo žiadne nežné objímanie. Urobila posledný zúfalý pokus, a skúsila ho kolenom trafiť do rozkroku. Zareval, ale nepustil ju. Udrel ju do tváre, a ona spadla na zem. Začala kričať. Kľakol si nad ňu a chcel ju umlčať. Jednu ruku jej dal na ústa, a druhou ju chytil za krk. Bránila sa, ale jej údery boli čoraz slabšie. Musel som niečo urobiť. Nemohol som čakať.
Na mieste kde som bol skrytý, bolo niečo tvrdé a studené. Tlačilo ma to do kolena. Vzal som to do rúk. Bol to kameň. Pasoval presne do ruky. Vybehol som zo svojej skrýše a udrel som ho do hlavy. Kontroloval som sa. Nebolo to príliš silné. Ale dosť silné na to , aby bol kameň postriekaný krvou, a on sa zrútil na zem. Pozerala sa na mňa. Snažila sa nadýchnuť.
„Ďakujem.“ Podarilo sa jej vysloviť. Snažil som sa skrývať si tvár. Nechcel som aby ma videla. Nevedel som čo mám urobiť. Vedel som len že nechcem byť v úlohe samaritána. Potom ma to napadlo.
„ Naser si krava.“ Vyštekol som zmeneným hlasom. „Navaľ peňaženku, lebo rozmlátim lebku aj tebe!“
„Ale, predsa...“ Chcela niečo podotknúť, ale nedal som jej šancu.
„Nepočula si.- peňaženku!“ Skríkol som. Podala mi ju roztrasenými rukami. Nemohol som sa jej pozrieť do očí. Hanbil som sa , ale zachránil som ju, a to bolo hlavné. Ja som chcel len dnešný príbeh, vďačnosť som nepotreboval.
„Aj tú jeho. Rýchlo!“ Vytiahla mu ju zo zadného vrecka.
„A teraz vypadni! Strať sa!“ Pozviechala sa a utekala preč.
Chalan sa začal preberať. Chytil sa za hlavu, a pomaly si sadol. Prežije to. Zmizol som. Ani ma nezazrel. Rozbehol som sa domov. Peňaženky som zahodil do kontajnera, bez toho aby som ich vôbec otvoril. Iba som utrel otlačky do mikiny. Kameň skončil v rieke. A skončil aj dnešný príbeh. Idem do sprchy a potom mi zostanú ešte asi dve hodiny na spanie, kým nezazvoní budík. Je streda 4: 52. Uvidíme dokedy to vydržím tentoraz...