SOLARMAN
„ Teda, aký máte problém?“ Spýtal sa muž v bielom plášti, utierajúc si okuliare do papierovej vreckovky.
„Ja? Žiadny.“ Odpovedal tridsiatnik sediaci v béžovom kresle.
„Typické.“ Zamrmlal si doktor pod nos.
„Ako, prosím?“
„Povedal som typické. Deväťdesiat percent klientov, ktorí ku mne prídu prvý krát, nemá žiadny problém.“
„A čo druhý krát, to už majú problém všetci?“ Spýtal sa muž, ironicky sa usmievajúc.
„Áno, takmer všetci.“ Odvetil muž víťazoslávne.
„Takže k vám prídu bez problémov, ale odídu s problémami. To znamená, že ich tu teda vyrábate.“
„Omyl, mladý muž. Všetci majú problém, len si ho neuvedomujú. A ja im ho pomôžem nájsť, pomenovať a odstrániť. To je môj džob.“
„Aha, nebyť problémov, ste bez roboty.“
„Toho sa našťastie obávať nemusím. Problémy boli, sú a budú. Sú ako vírus. Vždy sa vrátia v inej dokonalejšej a zmutovanej podobe.“
„Vraveli ste, že ich odstránite.“
„No, možno som mal skôr povedať, že naučím ľudí ako s nimi žiť tak, aby sa prejavovali čo najmenej.“
„Tak fajn, koľko bude trvať toto stretnutie?“ Muž sa postavil z kresla a podišiel k oknu.
„Maximálne hodinu, potom je objednaný ďalší. Ponáhľate sa niekam?“ Okuliare už museli byť čisté ako horská studnička, ale doktor ich leštil stále ďalej.
„Nie pohoda, hodinka, to je v pohode. To stíham...“ Vravel si chlapík skôr pre seba.
„Prečo ste tu, keď tvrdíte, že nemáte problém?“
„Dal som na radu známych. Vraj vás mám navštíviť. Tak som tu.“
„Sú to vaši priatelia?“
„Áno, priatelia.“
„Takže asi vám naozaj chcú pomôcť s nejakým problémom, nemyslíte?“
„Možno to tak bude. Ide o uhol pohľadu, tam kde sa jednému javí problém, iný ho nevidí.“ Pripustil.
„Dobre, pozrime sa na to z ich uhla. Čo sa im nezdá? Prečo vás ku mne poslali.“
„Mojej ex vadilo, že s ňou nechcem ísť na dovolenku. Kamarátom vadí, že občas sa musím vzdialiť z nejakej akcie, alebo proste len tak odísť z baru. Dokonca už aj na pracovnom pohovore mi bolo povedané, že by som sa mal liečiť. A to len preto, že som žiadal pohyblivú pracovnú dobu.“ Rozpovedal muž dôvody.
„Veľmi zaujímavé. Takže toto im prekáža. Ale budete musieť byť trochu konkrétnejší, musíme nájsť spoločného menovateľa.“ Doktor si konečne založil okuliare na nos a oprel sa v kresle.
„Dnes je tretí december. 15:46.“ Mrmlal si návštevník.
„Tretieho síce je , ale je len štvrť na tri.“ Povedal doktor s pohľadom upretým na nástenné hodiny.
„Áno, áno viem. Mám ešte hodinu a pol.“
„Čo bude za hodinu a pol?“ Zaujímalo doktora.
„Chceli ste hľadať spoločného menovateľa, nie. Dnes je zamračené, ale nevadí. Býva aj horšie, aspoň že neprší. Keď prší, nie je to bohviečo. Vaše okno je na figu. Smeruje na sever.“
„No a. Ordinácie na opačnej strane chodby, majú okná na juh. Každé okno niekam smeruje.“
„Sever je na hovno, nechápem ako tu môžete fungovať.“ Chlapík sa začal prechádzať po miestnosti a pôsobil čoraz nervóznejšie. „Asi budem musieť ísť.“
„Vraveli ste, že máte ešte hodinu a pol, nemohli by ste si sadnúť a v pokoji sa porozprávať.“ Ukľudňoval ho lekár.
„Ja viem, ale teraz bude na ceste kopu áut, a nie som si celkom istý či to stihnem.“ Hovoril trochu ustarostene.
„Ale čo či stihnete? Kam musíte ísť?“
„Musím ísť domov. Dnes to bude o 15:46.“
„Sledujete nejaký seriál. Aj ja mám rád seriály. Niektoré sú síce trochu pritiahnuté za vlasy, ale je to vcelku príjemný relax.“
„Pch, to nemyslíte vážne doktor. Televízor takmer ani nezapínam.“
„A čo je teda také dôležité? Čo bude dnes o trištvrte na štyri?“
„Aj jedna minúta. To isté, čo bolo aj včera, čo bude aj zajtra, a čo býva každý boží deň. Akurát, že vždy v trochu inom čase. Vrcholný okamih dňa, absolútna symbioza krásy...“
„Zapadne slnko, že mám pravdu!“ Zvolal doktor .
„Bingo.“ Povedal muž a ukázal palcom nahor.
„Vy chcete stihnúť západ slnka. Sledujete ho každý deň, a preto ste žiadali pohyblivú pracovnú dobu. Preto musíte odbiehať od kamarátov. Ale prečo nemôžete ísť na dovolenku? Slnko predsa zapadá všade.“
„To nie je ono. Západ slnka sledujem z môjho balkóna. Vždy a za každých okolností.“ Mužovi sa rozjasnila tvár už len pri rozhovore o jeho srdcovej téme.
„Prečo? Kedy to začalo?“
„Už ani neviem kedy, proste sledujem západ slnka, je na tom niečo zlé?“
„Nie to so nepovedal, ale sám vidíte, že vám to komplikuje život.“
„Teraz ste na omyle vy doktor. Nie mne to komplikuje život. Skôr všetkým ostatným okolo mňa.“ Povedal muž trochu smutne.
„Máte z niečoho obavy? Bojíte sa niečoho?“ Spýtal sa lekár.
„Jednej veci. Že raz slnko nevyjde, a ja nebudem môcť vidieť jeho západ...Doktor, myslíte si , že som blázon?“
„Nie, nemyslím.“ Povedal, a po krátkej odmlke dodal. „Blázni sme skôr my, všetci ostatný...“
ZLODEJ PRÍBEHOV
„ Dobrý deň pán Doktor
Dlho som váhal, či Vám mám napísať. Nepoznám nikoho z vášho fachu, ale Vás mi odporučil jeden môj známy. Párkrát bol u Vás na sedení, a povedal mi, že ste dobrý.“
Bola už takmer tma, všetci pacienti už boli vybavení, a lekár sa konečne dostal k tomu, aby si prečítal poštu. Obálka, ktorú vzal do rúk a následne otvoril bola úplne obyčajná, ale na rozdiel od ostatnej pošty na nej nebola žiadna adresa. Stálo na nej len DOKTOR V ORDINÁCII NA SEVERNEJ STRANE. Nevedel ako sa dostala na jeho stôl, a v tej chvíli ho to v podstate ani nezaujímalo. To čo ho rozhodne zaujalo bol obsah listu.
„Je to zvláštne, hlavne v mojom prípade, a ďalej Vám aj vysvetlím prečo, že neviem ako by som presne mal začať, ako by som mal klásť slová na papier, aby ste ma čo najlepšie pochopili. Asi blbosť, že? Ste predsa vyštudovaný psychológ, teda aspoň to predpokladám, ale neoveroval som si to. Ale kto iný by mal lepšie chápať problémy ľudí? Toto robím prvý krát, píšem Vám môj príbeh, hoci príbehov ostatných som už spísal niekoľko zošitov. Je to moja vášeň, a moje prekliatie zároveň. Som ako jeden z tých komiksových hrdinov. Niečo ako superman, spiderman, batman alebo niekto iný. Nemám síce žiadne nadprirodzené schopnosti, ani nedisponujem obrovskou silou, rengenovým pohľadom,“
Pri posledných slovách sa doktor pousmial, a pozrel sa na dokonale vyleštené okuliare, položené na stole. Nemal ich na očiach, na čítanie ich nepotreboval. Nepotreboval ich ani na blízko, ani do diaľky, a sklá v rámoch aj tak neboli dioptrické. Bol to čisto imidžový doplnok k službe ktorú v bielom plášti praktizoval.
„či schpnosťou lietať. No napriek tomu mám pár znakov spoločných s týmito postavami. Som muž dvoch tvárí, mám tajnú identitu, svoj kostým a svoje poslanie. Mojím kostýmom sú tmavé rifle, mikina s kapucňou a obnosená čierna kožená bunda. Žiadne čísla, ani nápisi. Nič čo by mohlo vzbudiť pozornosť. Všetko čo najmenej nápadné. Nie som tu preto, aby som bol videný, ale preto aby som sám všetko videl. Videl a opísal, zaznamenal životy a osudy anonymných ľudí. Žiadne mená, ani adresy, opisy postáv ani prostredia. Zaujíma ma iba ich príbeh. Som zlodej príbehov. Keď sa začne stmievať, ťahá ma to von. Oblečiem si svoj kostým, a začnem sa túlať mestom. Pohybujem sa po parku, pri rieke, číham v kríkoch, či sadnem do najtmavšieho kúta v bare, vozím sa hromadnou dopravou, a pozorujem. Sledujem tváre, mimiky, gestá, počúvam rozhovory, dívam sa na reakcie, a vyvodzujem z toho vlastné závery. Vytváram príbeh podľa skutočnej udalosti. Niekedy si možno trochu domyslím záver. Hlavne vtedy, ak ma niekto odhalí, či prichytí, a ja musím narýchlo opustiť terén. Videl som, a počul už naozaj všeličo. Rozchody a udobrenia mileneckých párov, rodinné hádky, špinavý život bezdomovcov, ihlu v žile narkomanov, bitku na nože medzi mafiánskymi partami, či obyčajný rozhovor medzi priateľmi v bare, alebo o tom ako to šlo v práci pod oknom niektorého z panelákov na sídlisku. Snažím sa nezasahovať do osudov. Snažím sa byť neviditeľným pozorovateľom. Niekedy je to ťažké. Dva, tri krát som vstúpil do deja. Stačilo zakašlať, či urobiť nejaký hrmot, aby som upozornil, že v okolí je nejaký svedok. Urobil som to so smrteľným strachom, ale zachránil som tým niekomu život. Raz to bolo dosť zlé, a ja som musel zavolať na políciu. Našťastie bol nablízku telefónny automat. Mobil nenosím, ani žiadne doklady. Prišli včas a mladú ženu zachránili. Ja som to všetko z tmavého kúta pozoroval, a po príchode domov hodil na papier. Keď sa vrátim neskoro v noci , sadnem pri stôl a začnem písať. Kým nie je príbeh na papieri, nejdem si ľahnúť. Spím dve , tri hodiny, a potom som v práci veľmi unavený. Pijem kvantá kávy, redbulli a sem tam si dám nejakú tabletku. A napriek tomu – noc čo noc vychádzam do ulíc, a hľadám svoj dnešný príbeh. Možno tie dva či tri životy, ktoré aj vďaka môjmu pričineniu nevyhasli, sú tie dôvody pre ktoré to robím. A možno tým, že budem pokračovať v mojej misii, ešte nejaký život zachránim. Asi by som z toho mal mať nejaký dobrý pocit, byť šťastný že tí ľudia žijú. Ale ja necítim o nič viac, ako pri hociktorom z iných príbehov. Keď dopíšem, zavriem zošit, a tým to pre mňa hasne. Potom zaleziem do sprchy, zmyjem zo seba životy iných a takmer mŕtvy únavou padám do postele. Ráno vstanem do práce a až do ďaľšieho súmraku, žijem svoj vlastný obyčajný príbeh.
Neviem či mi môžete pomôcť. Ale neviem ani ako dlho to ešte vydržím. Únava je stále väčšia. Bojím sa, že jedno ráno nedokážem vstať z postele a normálne fungovať. To je zatiaľ všetko. Ešte sa ozvem, ale teraz už musím ísť. Nad mestom panuje súmrak. Môj čas sa blíži.“
Odosielateľ chýbal. Ale doktor tušil, kto z jeho pacientov pozná identitu zlodeja príbehov...
VEDMA
Bol krásny októbrový deň, a doktor dostal chuť na chessburger. Na nástenných hodinách práve odbilo poludnie, a ďalší klient bol objednaný až na jednu. Doktor si dal dolu plášť, a miesto neho si vzal tmavý jesenný kabát.
Zašiel do stánku s rýchlym občerstvením, a k chessburgeru si vzal so sebou do kelímku aj veľkú kávu. Prešiel pár krokov, a ocitol sa v mestskom parku. Ľahko našiel voľnú lavičku, vonku bolo predsa už o čosi chladnejšie. Okrem neho tam boli hlavne mamičky s kočíkmi, a pár rozprávajúcich sa dôchodcov.
„Smiem si prisadnúť?“ Začul spoza chrbta v momente, keď do seba s chuťou hádzal obed.
„Ale iste, nech sa páči. Tento park je verejný.“ Povedal mierne zaskočený, keďže okolo bolo plno voľných lavičiek.
„Mám rada jeseň.“ Povedala mladá žena.
„Áno, aj mne sa páči.“
„Ja viem.“ Precedila len tak mimochodom.
„Prosím?“ Spýtal sa doktor, ktorému skoro zabehlo, so záujmom.
„Povedala som, že viem. Aj keď je dnes chladno, je veľmi krásne. Jesenné slnko mám oveľa radšej ako letné. To veľmi páli, a ja neznášam, keď sa potím. Ani zimu nemám rada. Vtedy mi mráz behá za nechty, a potom to strašne bolí.“
„Existujú rukavice.“ Povedal a srkol si z ešte stále skoro horúcej kávy.
„ Áno, ale ja mám rada priamy kontakt. Viete napríklad táto lavička. Tie dosky sú krásne. Aj keď lak je sem tam dolúpaný, a drevo dopukané. Ale očami si ich nedokážem vychutnať celé. Preto potrebujem voľné prsty. V zime nosím rukavice bez prstov. A potom si ich stále držím pri ústach, a zohrievam ich dychom. Ale aj tak mi za ne vždy zájde.“ Povedala u ospravedlňujúco sa usmiala.
„ Ako viete, že mám rád jeseň?“ Spýtal sa znova.
„ Záleží na tom? Jeseň má rado veľa ľudí.“ Odvetila vyhýbavo.
„ Ani by som nepovedal. Väčšina ľudí má rada leto.“
„ Myslíte vašich pacientov?“
„ Takže toho o mne viete viac. Poznáme sa? Ja mám zvyčajne dobrú pamäť na tváre, ale na vašu si nemôžem spomenúť.“
„ Ani nemôžete, nikdy sme sa nevideli. A nepoznám ani nikoho z ľudí, ktorí k vám chodia.“
„ Teda?“ Spýtal sa zvedavo.
„ Nooooo, nechcem aby ste si o mne mysleli, že som blázon, hehe.“ Zasmiala sa.
„ Trošku to patrí k mojej profesii. Ale nie, žartujem. Tak von s tým. Odkiaľ ma poznáte?“
Odrazu trošku zvážnela. „ Viete, dajme tomu, že občas vidím nejaké osoby, alebo udalosti, alebo viem niečo, čo sa ešte len stane.“
„Hm.“
„ Jasné, myslíte si, že som blázon...“
„Vôbec nie. Z toho, čo ste mi povedali, by bolo rozhodne predčasné konštatovať niečo také. A vôbec. Som čoraz viac presvedčený, že existujú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú racionálne vysvetliť.“
Usmiala sa. „ To si ale radšej nechajte pre seba. Mohli by ste prísť o pacientov, a asi by ste nevzbudzovali veľkú dôveru ani u vašich kolegov.“
„ To je dobrá rada. Ale teraz to viete len vy, a určite ma nezradíte, že?“
„ Budem ticho ako myška. Viete, táto moja schopnosť, alebo ako by som to nazvala. No, nerada o tom veľmi rozprávam. Niektorí sa potom na vás pozerajú cez prsty. Asi si myslia, že som čarodejnica.“
„ Dobre, takže ma poznáte z vášho videnia?“ Nedalo to doktorovi pokoj.
„ Vlastne hej. Vedela som, že dnes tu budete sedieť na tejto lavičke. Že tu bude sedieť doktor duší. Videla som vašu tvár, aj keď nepoznám vaše meno.“
„ To môžeme ľahko napraviť. Volám sa“
„ Stop, stop, stop. To nepotrebujem vedieť.“
„ V poriadku. Videli ste ma tu, a prišli ste ma požiadať o pomoc?“
Dievča sa zo srdca rozosmialo. „ Prepáčte.“ Do očí jej od smiechu vyhŕkli slzy. „Nie, nie, neprišla som vás požiadať o pomoc. To naozaj nepotrebujem.“
„ Tak ste sa chceli so mnou len porozprávať?“
„ Prišla som vám niečo povedať.“
„ Tak smelo, už ma toľko nenapínajte.“
„ Dobre pán doktor. Stretnete ženu. Bude to ešte dnes.“
„ Akú ženu?“
„ Ja naozaj neviem všetko. Viem len, že stretnete ženu, ktorá výrazne ovplyvní váš život.“
„ Mám sa tešiť.“
„ Ani to vám neviem povedať. Neviem, či to bude pre vás dobré alebo zlé. Jednoducho som mala nutkanie sem prísť a povedať vám to.“
„ To je škoda, že neviete nejaké detaily. Vážne by ma to zaujímalo.“
„Bohužiaľ.“ Žena sa pozrela na hodinky a vyskočila z lavičky. „Fúha, to je hodín. Musím utekať do práce, končí mi pauza.“
„ Ešte sa uvidíme?“ Spýtal sa doktor.
„ Fakt netuším. Ale ak to náhodou uvidím, prídem vám povedať. Už naozaj musím. Dovi.“
„ Dovidenia. A ďakujem.“ Povedal vzďaľujúcej sa dievčine.
Tá pekná veštica buď naozaj nevedela všetko, alebo to proste všetko nepovedala. Jej veštba sa splnila, aj keď v ten deň už žiadnu ďalšiu ženu nestretol. Doktor to vedel od prvého momentu. Ešte ju ani nevidel, iba započul za chrbtom jej otázku, či si smie prisadnúť. Už v tej chvíli vedel, že majiteľka toho krásne zvodného hlasu mu s určitosťou zasiahne do života....