Roman stretol Janu prvý krát pred nejakým časom na diske. Trochu si zatancovali, niečo spolu vypili. Chvíľku kecali, a skončilo to príjemnou bozkávačkou. Nie že by nechcel aj čosi viac. Ale keď jej chcel strčiť ruku do rifiel, zo smiechom mu povedala, aby si dal spiatočku, že ona taká nie je. A Romanovi to vlastne ani nevadilo. Páčilo sa mu to. Jana bola fakt veľmi pekná. Vysoká, blond, s dokonalou figúrou, a bola mu naozaj veľmi sympatická. Vymenili si čísla, a neskôr prechatovali spolu pár hodín na fejsi.
Teraz sa stretli v bare v nákupnom centre. Sedeli spolu v boxe, a rozprávali sa. Jana mala na sebe vypasované džíny a bielu blúzku pod ktorou sa črtala čipkovaná podprsenka. Blond vlasy mala vyčesané nahor, a zopnuté sponou. Len jeden neposlušný prameň jej padal cez ľavé ucho, a ona si ho neustále popravovala. Keby náhodou aj nechcela byť sexi, čo v jej prípade ale určite nebola pravda, nijako by sa jej to nepodarilo. Mohla prísť aj v montérkovej súprave, aj tak by sa po nej obzerali všetci chlapi. Jednoducho to mala v sebe. Nasypala si do pressa cukor, premiešala a oblizla malú lyžičku. Urobila to úplne automaticky, a asi to nemalo mať žiadny erotický podtext: Ale Roman ju zo záujmom pozoroval, a všímal si každý detail. Úplne ju hltal pohľadom a spokojne sa usmieval.
„Čo je ?“ Spýtala sa aj ona nakazená jeho dobrou náladou.
„Nič.“
„Škeríš sa .“
„Si zlatá. Fakt. Si ešte krajšia ako minule.“
„Ále. A teraz mi povieš, že keby si mal číslo zavoláš do neba, či im neušiel anjel.“
„To nie. Keď tam budem volať, skôr sa spýtam či im nechýba jedna bohyňa.“
Jana vybuchla smiechom, a káva jej takmer zabehla.
Jana bola nielen pekná, ale aj veľmi príjemná spoločníčka. A ukecaná. Bavili sa o práci, priateľoch, hudbe, koníčkoch. Prekvapila ho keď si objednal pivo, a ona si dala tiež. Tipoval by ju skôr na nejaký miešaný nápoj, možno mochito. A keď si objednala pikantnú pizzu s klobásou a cibuľou, dostala ho úplne.
„Myslel som, že baby ako ty jedia len šalát a jablká.“ Povedal jej keď sa pustila do prvého sústa.
„Dúfam, že nemáš problém s mojou pizzou? Chceš povedať, že som tučná?“ Spýtala sa s plnými ústami.
„To nie preboha. Len nechápem kam sa to do teba vôjde.“
„Veď preto, inak by som ti musela nakopať riť.“ Povedala ostro, a potom sa začala smiať.
„Neboj sa, robím si srandu. Bola som na tréningu. Mám za sebou zopár bazénov, tak si musím doplniť energiu. Dáme si ešte pivo?“
Je fakt božská. Pomyslel si Roman, a kývol na obsluhu. Čašníčka, ktorá prichádzala zrovna nastúpila na zmenu. Mala čiernu sukňu po kolená, a čierne tričko s logom baru. Hnedé vlasy mala uviazané gumičkou do chvosta. K jej nízkej postave by asi viac pasovali lodičky, ale ona mala na nohách pohodlné snehobiele zdravotné topánky, ako sestrička v nemocnici.
„Dobrý deň. Čo vám môžem priniesť?“ Spýtala sa a pozerala na Romana cez okuliare s červeným rámom.
„Dáme si ešte dve.“
„Ešte dve čo?“ Spýtala sa pobavene, pretože prázdne poháre už ktosi zo stola odpratal.
„Dve...“ Rozmýšľal Roman skúmavo pozorujúc čašníčku.
„Dve pivá.“ Dokončila to za neho Jana.
„Ďakujem. Hneď ich prinesiem.“ Povedalo dievča s úsmevom, a odišlo pre nápoje.
„Ale Romanko, ty si z nej aký hotový.“ Podotkla Jana, a vzala si ďalší kúsok pizze.
„Čo si? Ak som hotový, tak jedine z teba.“ Odvetil Roman, ale neznelo to moc presvedčivo.
„ Keci. Toto je chémia. Poznám to. S tým nič neurobíš:“ Jana jedla ale nezdalo sa že by ju nevydarené rande malo trápiť.
„Ako to myslíš. Aká chémia. Je to len obsluha.“
„Pre mňa možno. Ale pre teba nie. Videla som ako si sa na ňu pozrel. A aj ako sa ona dívala na teba. Toto bude mať dohru. Ver mi. Mám na také veci nos.“
„Ale ja som sem predsa prišiel kvôli tebe. A strašne sa mi páčiš.“
„To je síce pekné zlatko, ale so mnou určite neodídeš. Aj mne je s tebou fajn, a si mi sympatický, ale ja hľadám presne to, čo sa tebe a jej práve prihodilo. Takže my sa môžeme kľudne stretnúť na pive aj nabudúce, ak budeš chcieť, ale ak dnes odídeš domov bez jej čísla, tak si totálny kretén, a žiadny vzťah si nezaslúžiš.
„Nech sa páči, tu je to pivo.“ Povedala Andrea – teda ak bola pravdivá menovka pripnutá na jej tričku. Jedno položila pred Janu. Druhý pohár chcela položiť pred Romana, ale on jej ho operatívne šiel vziať priamo z ruky. Letmo sa dotkol jej dlane, a po elektrickom výboji, ktorý medzi nimi prebleskol, prudko odtiahol ruku. Andrea takisto mykla rukou, ale podarilo sa jej nezhodiť pohár na zem. Len trocha piva sa vylialo na stôl.
„Wau, tomu sa vraví iskrenie.“ Pokývala blondýnka uznanlivo svojou peknou hlávkou.
„Sto percentný polyester, firemné tričko. Sama by som si také nekúpila.“ Ospravedlňovala sa čašníčka, a papierovým obrúskom utierala rozliate pivo.
„No iste, umelina. Ale to asi nebude len tým, však Romanko.“ Podotkla Jana.
Andrea aj s Janou sa súčastne pozreli na chalana, ktorý bol úplne vyvedený z miery.
„Že by?“ Spýtalo sa hnedovlasé dievča, a usmialo sa na Romana.
„No ja neviem, železná brána ma už kopla. Ale od baby to bolo prvý krát. Stáva sa ti to často?“
„Nie. Nikdy.“ Povedala uprene sa mu dívajúc do očí. Potom sa otočila a odišla. Roman sa pozeral na jej zadok, a musel uznať, že rozhodne aj Andrea má čím zaujať.
„Tak čo, už mi veríš? Osud, vravela som ti. Ja dopijem pivo a padám, aj tak mám ešte nejaké stretko.“ Jana sa začala hrabať v kabelke, a hľadala peňaženku.
„Ja to platím. Uvidíme sa ešte?“ Spýtal sa Roman, vediac že je zbytočné odhovárať ju od odchodu.
„Jasné. Chcem vedieť ako to dopadne. Ozvi sa, a niekedy skočíme na pivo.“ Darovala mu svoj zvodný úsmev, sklonila sa k nemu a jemnúčko ho pobozkala na pery.
„Si zlatý. Pa.“ Šepla mu do ucha a odišla.
„Aj ty si zlatá.“ Povzdychol si Roman skôr sám pre seba.
Jana sa ešte zastavila pri barovom pulte a čosi povedala Andrei. Obe sa pozreli k jeho stolu. Jana už len kývla na pozdrav, a dvere baru sa za ňou zatvorili.
„Čo ti povedala Jana?“ Spýtal sa Roman Andrei, už po záverečnej, keď zostali v bare celkom sami.
„Vlastne len to, čo som už sama vedela.“
„Čo? Povedz mi to.“ Vyzvedal Roman.
„ Vraj si môj Tom, a ja tvoja Jerry.“ Povedala potichu Andrea.
„Skúsime to?“ Spýtal sa Roman.
„Áno, skúsime.“ Odvetila a pomaly k nemu naťahovala otvorenú dlaň. V miestnosti bolo šero. Osvetľovalo ju len pár bodoviek nad barovým pultom, a svetlá z reklamných pútačov zvonku.
Roman k nej takisto vystrel svoju dlaň, a pomaličky, trochu s obavou ju približoval k tej jej. Keď ich mali od seba zo desať centimetrov, prebehla prvá slabá elektrická rana. Ani jeden však rukou nepohol. Pozerali si do očí a obaja prikývli. Posunuli dlane ešte o kúsok bližšie, a vytvoril sa im medzi nimi modrý elektrický oblúk. Bolo to tak fascinujúce, a zároveň vzrušujúce. Iskrenie cítili obaja až niekde v mozgu. Medzi prstami im prebiehali modro červené a oranžové výboje, a mravčenie s túžbou sa im prelievalo celým telom. Natiahli k sebe aj druhú ruku, a chvíľku nechali pôsobiť tú nadpozemskú silu. Potom sa prstami zakvačili do seba a vychutnávali si ten doteraz nepoznaný pocit absolútnej oddanosti a splynutia vo vesmíre.
„Je to krásne. Z ktorej planéty si?“ Zašepkal on.
„Z tej tvojej.“ Zašepkala ona a priložila si pery k jeho. Na jemnom tkanive bolo cítiť stret enrgií ešte intenzívnejšie, a telami, ktoré sa stávali jedným prebehol silný záchvev...
Bezdomovcovi, sediacemu vonku na lavičke sa pred očami odohrávalo neuveriteľné divadlo. Za okennou tabulou baru sa naháňali, krútili do špiráli, stáčali do klbka a znova sa rozmotávali série farebných bleskov a svetiel. Nič fantastickejšie v živote nevidel. Pozeral sa na tu nekončiacu šou, a nechcel veriť vlastným očiam. Sem tam sa pozrel na prázdnu plastovú fľašu od ovocného vína, ležiacu pod jeho nohami, a pomyslel si že by to s tým chlastom možno naozaj nemal preháňať.