O slovenskej dedine Líščie Diery, ktorej obydlia sú roztrúsené po okolí, ste pravdepodobne ešte nepočuli. Málokto o nej vie, jej obyvatelia žijú úplne všedným vidieckym životom. Až do dňa, keď v nej objavia na smrť dobodanú mladú ženu a vzápätí jej obeseného milenca. Bola to vražda zo žiarlivosti a samovražda? Na túto otázku by mal nájsť odpoveď kapitán Horec, ktorý príde obe úmrtia vyšetrovať.

Sám z Líščích Dier pochádza, čo by mu malo situáciu uľahčiť – pozná ľudí, pozná ich vzájomné vzťahy, lásky aj nevraživosti. Aj on sa opäť stretne s Alicou, ktorú miloval už ako dieťa. Vzala si však napokon iného. Toho, čiu smrť má Tomáš Horec objasniť. A vrážd v Líščích Dierach pribúda...

Ukážka z knihy

Tomáš posedel chvíľu dolu v krčme. Zjavilo sa tam ešte pár jeho starých známych, no ani od nich sa nič nové nedozvedel. Pred polnocou sa vybral hore. Mal veľkú chuť zobrať si so sebou fľašu, ale nakoniec odolal. Ráno potreboval mať čistú hlavu. Dlho do noci sa prehadzoval na nepohodlnom gauči a nemohol zaspať. Premýšľal nad možným motívom, skladal v hlave puzzle všetkých možných variantov, ale nič mu nedávalo zmysel. Pred očami mal stále mŕtvu ženu.

Ktorú zrejme zabil jeho priateľ.

Aj on zabil svoju ženu. Aspoň tak to cítil.

Nebol s ňou a s dcérou v aute, keď opitý šofér prešiel do protismeru. Mal s nimi sedieť vtedy v aute.

Lenže on bol v službe, ako vždy, keď ho potrebovali. Ako vždy. A teraz je služba jediné, čo mu zostalo. Možno keby šoféroval on, zareagoval by na auto v protismere o stotinu sekundy skôr než jeho manželka. A keby aj nie, aspoň by tu nezostal sám, ale umrel by spolu s nimi.

Nadránom na chvíľu zadriemal a prebudil sa krátko po siedmej. Zišiel dole do výčapu. Jakob práve otváral, ale zatiaľ tam boli sami. Dali si raňajky a debatovali o starých časoch. Medzitým do krčmy zavítal starý Hrieň. V krčme bol vždy prvý a vždy sedel sám pri stole v najtmavšom kúte. Nikdy sa s nikým nebavil. Bol vysoký, chudý a v zime či v lete stále chodil v starom hrubom a ošúchanom kabáte. Mal riedke šedivé mastné vlasy, ktoré mu siahali až po plecia. Všetci na lazoch ho poznali pod prezývkou Čudák. Mal už pomaly osemdesiat rokov a býval v malom, napoly rozpadnutom dome na samote.

„Ty si Tomáš Horec? Syn Urbana Horca?“ ozvalo sa zrazu z tmavého rohu.

„Áno, som,“ Tomáš prekvapene pozrel jeho smerom.

„Poznal som tvojho otca. Bol to dobráčisko. Nech mu je zem ľahká.“

Čudák hovoril chripľavým hlasom, nebolo mu dobre rozumieť. Zvláštne bolo, že sa vôbec ozval. Krčmár ho počul hovoriť maximálne vtedy, keď si objednával ďalšiu borovičku, a aj to zvyčajne iba ukázal prstom na prázdny poldecák.

„Môžem vám niečo objednať?“ spýtal sa Horec.

„Čoby nie, pijem borovičku,“ zašomral Hrieň.

Jakob im doniesol poháriky a Tomáš si prisadol.

„Poznali ste Juraja Beleja?“ začal Horec.

„Zbežne. Ale s jeho otcom sme si zvykli vypiť. Keď sme ešte boli mladí. Vedel som, že Belej neskončí dobre.“

„Ako to myslíte?“ Tomáš nechápal Čudákovu poznámku.

„Celý belejovský rod je prekliaty.“

„Čože?“ Tomáš sa nechtiac zasmial.

„Len sa smej,“ Hrieň pokýval hlavou a Tomášovi tykal, akoby bol stále malým deckom.

„Ani jeden z Belejovcov neskončil dobre,“ pokračoval Hrieň. „V posteli nezgegol ani jeden z nich. Juro nebol ešte ani na svete, keď našli jeho päťročného brata Miša so zlámanými väzmi v potoku pod skalou. Jurovho otca našli o pár mesiacov s rozmlátenou lebkou na tom istom mieste. Nemal ani tridsaťpäť, keď sme ho pochovávali. A jeho otca Paľa aj s nebohým Gregorom Šestákom zavalilo, keď v lome dynamitom odpaľovali skaly.“

„Viem o tom. Juraj mi to hovoril,“ ticho povedal Tomáš.

„Takže sa dalo čakať, že sa niečo stane aj jemu. Roky na to mal. A inak nikto z belejovských chlapov sa okrem neho päťdesiatky nedožil. Teraz ostal len ten chudák chlapec, čo nemá hlavu v poriadku. Ale ani tomu netipujem dlhý život.“

Hrieň sa odmlčal.

„Ale prečo hovoríte o kliatbe?“ spýtal sa Tomáš.

„A prečo nie?“

„To sú hlúposti.“

Hrieň pokrčil plecami.

„Ako myslíš. Vďaka za pohárik.“ Hrieň sa dvíhal od stola.

„Počkajte! Povedzte mi, čo o tom viete!“ Horec sa ho snažil zadržať.

„Nechcem sa druhým miešať do života. Niekedy je lepšie nehrabať sa v starých hriechoch. Nemuselo by sa to dobre skončiť,“ dodal Čudák tajomne.

„O čom to, dočerta, hovoríte?“ vstal od stola aj Tomáš a schmatol Hrieňa za rukáv kabáta.

Starec sa mu vytrhol s rýchlosťou a silou, akú by uňho kapitán nečakal. Pozrel Tomášovi priamo do očí a ticho precedil cez zuby:

„Niekedy veci vyzerajú inak, ako naozaj sú. Dávaj si na seba pozor, Tomáš.“

Neznelo to výhražne. V Hrieňovom hlase pobadal skôr obavu. Zarazene pozeral za odchádzajúcim hosťom. Ten ticho otvoril dvere, vyšiel von a stratil sa v rannej hmle.