-Neblázni! Nerob to! Niéééééé....-Zaznel výkrik. Potom sa už vo vzduchu len zablysla čepeľ,
a následne vytryskol prúd červenej tekutiny.
Jano sa prudko strhol zo sna, a široko vyvalil oči. Chcel sa posadiť a vstať, ale nebolo to také jednoduché. Zapotácal sa a spadol späť na posteľ. Krútila sa mu hlava, mal zahmlený zrak a triaslo sa mu celé telo. Snažil sa zaostriť na čísla na display veže. ...6:28... nie, nie ...8:53...9:23 -podarilo sa mu nakoniec rozlúštiť časový údaj. Pondelok 10.30- pohovor na nové miesto, spomenul si Jano.
To nemôžem stihnúť. Musím sa dať dohromady. Znovu sa postavil, tento raz sa mu to podarilo.
V ústach mal totálne vyprahnuté. Šiel do kuchyne ,a do pohára si napustil studenej vody. Pomaly ju vypil a neistým krokom sa premiestnil do kúpeľne. Snažil sa spomenúť si na včerajší večer. Začalo to nevinne. Iba šiel s Maťom na pivo. Potom stretli Števa. Ten mal so sebou nejakú kočku, ktorá oslavovala narodky. Áno, áno, tak nejako to bolo. Išli niekam na party. Asi hej.... Len nevedel presne čo sa tam dialo. Bolo pivo, becher – tuším aj nejaká tráva – no neviem... Pozrel sa do zrkadla. No nazdar, s týmto ksichtom ma do roboty nezoberú. Vyzeral dosť biedne, oči podliate krvou, strnisko, mastné polepené vlasy. Do riti, čo som včera vystrájal. No nič, osprchovať, zmyť, káva , menthos. Čisté rifle a biela košeľa- bude to dobré. Dúfal Jano.
Po sprche a oholení na neho zo zrkadla pozeral celkom prijateľný človek. Nie je to také zlé. Pomyslel si. Pri pračke na zemi sa váľali rifle a tričko zo včera. Asi som na tom nebol až tak biedne,
keď som sa dokázal sám vyzliecť. Hodím to aspoň do práčky. Jano chytil do rúk tričko. Bolo špinavé a vlhké. Rozprestrel ho, a vtedy sa začal rozpamätávať na včerajšiu noc. Na tričku aj džínach boli veľké takmer zaschnuté hnedočervené fľaky. Podlomili sa mu kolená, a kľakol si na studenú dlažbu. Tá party bola niekde v súkromí. Na byte. Na stene visel japonský meč. Výkriky, čepeľ... preboha – to nebol len sen.
Sedel schúlený na zemi a nevedel čo má robiť. V diaľke počul sirénu policajného auta. Už po mňa idú. Len ticho sedel a čakal. Zrazu jeho čakanie preťalo zvonenie mobilu z vrecka špinavých rifiel. Trasúcimi prstami ho vylovil. Na displey bol Maťo. Prijal hovor.
-Maťo, preboha ,čo sa včera stalo?! – Spýtal sa Jano
-Ty kretén! Hral si sa na samuraja. Zabil si fľašu kečupu!