Vlastne to malo aj pár výhod. Konečne bude mať dosť času na pravidelný tréning a na prečítanie všetkých kníh zo zoznamu, ktorý si spisoval zopár rokov. Otázne je, ku koľkým z nich sa v tomto prostredí dostane. Samozrejme k dispozícii mu bude „verejná“ knižnica, ale neveril tomu, že sa v nej budú nachádzať tie pravé lahôdky. Nevadí, bude čítať to, čo mu ponúkne daná situácia. Uškrnul sa. Uvažoval, či sa tu nachádza aj Motýľ od Henri Chariera. Tento román v jeho zozname bol už dávno vyškrtnutý. Čítal ho už niekoľkokrát. Tu by mohol pôsobiť extrémne motivačne. Ak by bol sám riaditeľom tejto inštitúcie, určite by knihy s podobnou tematikou vyradil z knižnice. Ale v takom prípade by zákaz musel dostať aj taký Gróf Monte Christo.
V podstate bol introvert, ale málokto si to všimol na prvý pohľad. Nešlo o to, že by nemal rád ľudí. Skôr si s nimi nemal čo povedať. Keď niekto v spoločnosti povedal vtip a jemu sa nezdal dobrý, nezadúšal sa od smiechu ako zvyšok skupinky. Iba ticho zahmkal a pomyslel si svoje. Nebol konfliktný, v práci robil čo treba, nestaral sa do toho, do čoho ho nič nebolo a v tichosti neznášal, keď sa tí čo všetkému rozumeli najmenej, plietli do všetkého najviac. Udržoval si mierny odstup. Psychický ale aj fyzický. Nemal rád, keď niekto narúšal jeho osobný priestor. Neznášal kamarátske potľapkávanie po pleciach. Vytáčali ho ľudia, ktorí sa v dave alebo v obchode hrnuli vpred, bez ohľadu na to či niekoho postrčia, takisto tí, ktorí si nákupné košíky s kľudom postavili do stredu uličky, nehľadiac na ostatných zákazníkov. Nevedel, či je preto divný, alebo podobné pocity mávajú aj iní. Nikdy sa o tom s nikým nebavil.
Osoba, kvôli ktorej skončil práve tu, si o to koledovala. Nebola to jeho vina, aj keď sudca si o tom evidentne myslel niečo iné. Bola to čistá provokácia, a on na ňu iba odpovedal. Možno trochu drsnejšie, ako by bolo žiadúce, ale inak sa nedalo. Jednoducho toho zrazu bolo priveľa a on prepol do núdzového režimu. Nedokázal sa viac ovládať, rozum ustúpil inštinktu.
Nezaujala ho na prvý pohľad. Ani na ten druhý. A práve to bolo zvláštne. Pritom sa častokrát pozeral po ženách, ktoré sa jej ani zďaleka nevyrovnali. Mala nádhernú postavu, určite by sa nestratila ani na prehliadkovom móle. Štíhle dlhé nohy, krásny zadok obopnutý v legínach, ktoré jeho bohatej predstavivosti nekládli žiadne prekážky. Lesklé dlhé hnedé vlasy, a ako neskôr zblízka zistil, krásne veľké bledomodré oči, ktoré ho dokázali doslova hypnotizovať. Plné pery, vysoké lícne kosti a fascinujúci krk, všetko na nej bolo dokonalé. Ani nevedel ako a zrazu jej mal plnú hlavu.
„Tak ako? Dá sa to tu vydržať?“ spýtala sa s nepredstieraným záujmom.
„Ale hej. Nie je to síce pioniersky tábor, ale myslel som, že to bude horšie,“ pokrčil plecami. Pozeral sa jej do tváre, čiastočne chránenej veľkými tmavými okuliarmi. Napriek jazvám od skla, ktoré jej pokrývali takmer celú ľavú stranu, ešte stále bola pekná. Aspoň pre neho.
„A čo ty? Ako sa máš? Bolí to veľmi?“ spýtal sa potichu.
„Len keď sa smejem,“ povedala vážne.
„Teraz mám kopu času na premýšľanie. Vieš, je mi to ľúto, naozaj. Keby sa to tak dalo vrátiť...“
Stále to mal pred očami. Jeho vlastná ruka sa zakliesnila do dlhých vlasov a hlavu prudko treskla do barového pultu. Pohár z tenkého skla, ktorý sa ocitol medzi lícnou kosťou a doskou pultu, sa v okamihu roztrieštil. Krv z rezných rán a z rozbitého nosa spolu s červeným vínom zastriekali všetko naokolo...
Nijako jej nenadbiehal. Skôr bol zdržanlivý. A ju to pravdepodobne iritovalo. Ako je možné, že ju nechce? Pýtala sa sama seba a robila všetko preto, aby sa to zmenilo. Chodila za ním pod rôznymi zámienkami. Pýtala sa na rôzne technické záležitosti, ohľadne nastavenia stroja, či jeho údržby, alebo sa len jednoducho zastavila a posťažovala sa na počasie či neschopných kolegov. Nenápadne pred ním predvádzala tú svoju zázračnú figúru, darovala mú nádherný úsmev, pohrávala sa s vlasmi. Čítal z nej ako z knihy. Páčila sa mu. Páčila sa mu veľmi, ale nechcel jej to dať najavo. Vedel, že z toho budú len problémy a on sa im snažil vyhnúť. Nedala si povedať, tak čo mal robiť...
„Odpáľ a nechaj ma na pokoji,“ povedal a pil si svoju dvojku červeného.
„Ale prestaň, sme kolegovia či nie?“ ozval sa pripitý hlas.
„No a čo. To neznamená, že sa ti teraz budem zdôverovať s osobnými vecami. Vážne, vypadni!“ odvrkol podráždene.
„Nebuď taký, niečo si dáme a v kľude sa o všetkom porozprávame.“
Na ramene zacítil ruku. Znervóznel. Cítil ako sa potí pod pazuchami aj na chrbte. Odtiahol sa.
„Už som ti povedal, že mi to vadí, tak sa prosím ťa na mňa nevešaj. Naozaj si chcem len dopiť to víno a pôjdem.“
„No určite. Noc je ešte mladá. Zabavíme sa...“
Znovu ruka na pleciach. Zrazu to nevydržal. Zdrapil hlavu do svojej veľkej dlane...Kým ho stihli odtiahnuť, stihol tú tvár tresknúť o pult trikrát. Telo sa bezvládne zrútilo na zem, kde dostalo ešte pár šťavnatých kopancov do chrbta. Ťažké ublíženie na zdraví. Povedal sudca. Primeraná reakcia na obťažovanie, myslel si on.
Keď jej volali čo sa stalo, okamžite sadla do auta, aby sa vrátila do toho baru. Pohádali sa len pol hodinu predtým. Naštvala sa, zavolala taxík a zmizla. Bola vytočená do biela a on takisto. Žiarlivý debil. Môže za to, že sa všetkým páči? A pritom ten nový kolega s dlhým čiernym három vôbec nebol jej typ. Povedal jej pár vtipov a ona sa zasmiala. Letmo sa dotkla jeho ruky. Nebolo v tom absolútne nič, ale jemu vadilo všetko...
Vypila viac ako zvyčajne. Nemala šoférovať, ale po tom telefonáte ju nenapadlo znova volať taxík. Začalo pršať. Zapla stierače. Nejaký idiot v protismere predbiehal. Svetlá sa rútili priamo na ňu. Posledné čo si pamätala bol ten strom...
„Vieš, takto to ďalej nejde. Ja ťa mám rada, ale už to neznesiem...“
„Ľúbim ťa.“ Povedal jej to po prvý krát. Až teraz si to uvedomil.
Usmiala sa naňho a vzápätí skrivila tvár bolestivou grimasou.